Chlieb v našich rukách
Milí žiaci, študenti, kolegyne a kolegovia, milí čitatelia!
Ubehol nám už takmer celý školský rok 2016/17. Posledný školský mesiac so svojimi teplotami a dlhými dňami je predzvesťou letných prázdnin, na ktoré sa určite všetci tešíme. Dovoľte, že sa Vám prihovorím aj tak duchovne a priblížim patróna našej školy v tomto mesiaci. Je ním sv. Albert Chmielowski, ktorý pochádzal z pochádzal z južného Poľska.
Narodil sa 20. augusta 1845 v Igolomi pri Krakove. Jeho krstné meno bolo Adam Hilár Bernard. Mal veľmi pohnutú mladosť. V r. 1862-63 študoval na Roľnícko-lesníckom inštitúte v Pulawach pri Lubline, keď vypuklo povstanie proti ruskej okupácii Poľska. Adam sa s ostatnými študentmi pridal k povstaniu. Dňa 1. októbra 1863 bol ťažko ranený a dostal sa do zajatia. Stratil ľavú nohu. Keď sa šťastlivo vrátil zo zajatia, dal sa na štúdium umenia, zvlášť maliarstva. Študoval vo Varšave, v Paríži, Gente, v Mníchove. Napokon sa v r. 1874 usadil vo Varšave. Avšak maľovanie a zapájanie sa do kultúrneho života ho neuspokojovalo. Jeho duša pociťovala prázdnotu, ktorú mohol zaplniť iba Boh. Po neúspešnom pokuse vstúpiť do jezuitskej rehole začal nasledovať sv. Františka Asiského. Opravoval opustené kaplnky, Božie muky, staré kostolné maľby na poľsko-ukrajinskom Podolí. Pritom šíril Tretí rád sv. Františka. Keď mu to cárske úrady zakázali, vrátil sa do rodného kraja, do Krakova. Tam sa znovu venoval maliarstvu. Ale jeho pozornosť pútali opustení bedári, ktorých bolo všade dosť. Najprv sa s nimi delil o byt. Ale keďže sa správali hlučne, najmä keď sa niekam vzdialil, majiteľ domu ich vykázal aj s ním. Vtedy sa rozhodol, že spojí svoj život s ich životom. Ale nie iba ako humanitárny pracovník, lež ako človek zasvätený Bohu. So súhlasom krakovského arcibiskupa si dal ušiť habit z popolavošedého súkna a obliekol si ho 25. augusta 1887 v Loretánskej kaplnke otcov kapucínov. Od toho dňa sa maliar Adam Chmielowski začal nazývať Brat Albert. Rozhodol sa bývať vo verejnej nocľahárni, kam sa bezdomovci uchyľovali pred zimou a pred zlým počasím. Bolo to ťažko opísateľné prostredie: zmiešanina špinavých páchnucich tiel, mladí, starí, chorí, ustráchané deti a bezočiví násilníci, všade plno obťažného hmyzu. Privítali ho s posmechom a s ťažko utajovanou nenávisťou, ktorá sa tisla na povrch z ich dokaličených a roztrpčených duší. Brat Albert neprišiel s prázdnymi rukami. Za usporené peniaze im kúpil chlieb a klobásu, ktoré potom delil medzi spolunocľažníkov. Nebolo toho veľa, ale predsa aspoň niečo na utíšenie hladu. Priniesol i druhý i tretí raz. Tak si postupne získal ich dôveru a pomohol zmeniť náladu v nocľahárni. Ochotne ho počúvali, keď hovoril o svojich bohatých zážitkoch v Poľsku, Francúzsku, Nemecku. Rozprával o povstaleckých bojoch, o umení, o náboženstve. A keď po istom čase priniesol obraz Čenstochovskej Panny Márie a zavesil ho na stenu, prijali to celkom pokojne. Cez leto, keď väčšina bedárov spávala vonku, Brat Albert s niekoľkými dobrovoľníkmi a s vonkajšími pomocníkmi poriadne vyčistil a vynovil nocľaháreň. V priľahlých izbičkách zariadil kuchynku a sklad. Peniaze získal odpredajom svojich obrazov. Tak sa rozlúčil s umením. Keď mestská správa videla výsledky jeho úsilia, tiež prispela na zlepšenie prevádzky v nocľahárni. Brat postupne vytvoril aj základný náboženský program. Zaviedol spoločnú rannú a večernú modlitbu, vysvetľoval katechizmus. Vo veľkom pôste r. 1889 zorganizoval duchovnú obnovu, pri ktorej si 140 chudákov vykonalo spoveď a pristúpilo k sv. prijímaniu. Brat si dobre uvedomoval, že ľuďom nestačí strecha nad hlavou, jedlo a oblek, ale že ich treba naučiť pracovať a poznať uspokojenie z dobre vykonanej práce. Preto začal organizovať rozličné dielne: stolársku, obuvnícku, krajčírsku a pekáreň, kde by sa bezdomovci naučili nejakú odbornú prácu, čím by mohli pomôcť sebe aj iným. Časom sa pridali k Bratovi Albertovi pomocníci, ktorí ho chceli nasledovať v modlitbe a práci, v chudobe a obetavej službe. Vzniklo tak pod záštitou krakovského arcibiskupa rehoľné spoločenstvo Tretieho rádu sv. Františka na pomoc chudobným. Podobne i pre ženy založil v r. 1890-91 rehoľné združenie Sestier služobníčok chudobných. Sestry sa jednoducho nazývali a doteraz nazývajú podľa zakladateľa – albertínky. Brata Alberta nazývali druhým sv. Františkom Assiským. Bolo to vidno tak z jeho skutkov ako aj z jeho zásad. Keď mu úrady vyčítali, že prijíma opitých na nocľah a to je proti predpisom, odpovedal im, že milosrdenstvo je vážnejšie ako predpisy. Keď sa čudovali, že nekontroluje a neregistruje osoby, ktoré používajú útulok, odvetil, že nemá v úmysle nahradzovať žandárov. Keď ho upozornili, že medzi ľuďmi, ktorí sa k nemu uchyľujú, môže byť zločinec, ktorý niekoho zabil, povedal, že aj takého by prijal, lebo by mal istotu, že kým je v útulku, nespácha ďalší zločin.
Svojim spolupracovníkom zdôrazňoval:
„Chlieb v rukách apoštolov sa rozmnožoval preto, lebo bol určený pre chudobných a hladných. Tak to bude aj v našich útulkoch. Zakúsime zázraky Božej prozreteľnosti, ktoré bude konať našimi rukami pre našich chudobných.“
A jeho bratia a sestry neraz boli svedkami obdivuhodných zásahov Božej prozreteľnosti. Prvá svetová vojna narušila obetavú prácu bratov a sestier. Zároveň ju aj zväčšila, lebo k starým bedárom pribúdali noví, chorí, ranení, siroty.
V septembri 1915 Brat Albert dostal mozgovú porážku. Trocha sa z nej zotavil, ale jeho sily už ostali podlomené. Avšak ešte robil, čo mohol. Dňa 20. decembra 1916 prišiel zo Zakopaného do Krakova a oznámil bratom, že prišiel zomrieť. Večer 23. decembra mu pravdepodobne praskol žalúdočný vred, lebo sa chytil za bok a stonal ako nikdy predtým. Potom stratil vedomie. Privolaný kňaz mu udelil sviatosť pomazania chorých. Na druhý deň bol Brat pri vedomí a mohol prijať sv. prijímanie. Zhromaždili sa okolo neho bratia a sestry a prosili ho, aby ich požehnal. Urobil to a keď plakali, povedal im pevným hlasom: „Prečo tu plakať? Máme prijať Božiu vôľu a za všetko ďakovať Bohu. Treba mu ďakovať za chorobu i za smrť, keď ju posiela. Čo Boh posiela, za všetko mu treba ďakovať. Lebo čo robí Boh, to je sväté a dobré!“
Brat Albert sa narodil pre nebo na sviatok Narodenia Pána. Pochovaný bol v Krakove. Alberta Chmielowského vyhlásil za blahoslaveného pápež Ján Pavol II. pri druhej návšteve Poľska v júni 1983 a za svätého v Ríme 12. novembra 1989.
Čo môže povedať sv. brat Albert nášmu školskému spoločenstvu? Myslím si, že veľa. Mňa oslovila najmä jeho myšlienka, že „chlieb sa v rukách apoštolov rozmnožoval preto, lebo bol určený pre chudobných a hladných.“ Najčastejšie berieme chlieb do rúk, aby sme sa sami najedli. A sv. brat Albert nás nádherne poučuje, že chlieb v našich rukách sa môže stať darom pre iných. Že Boh našu štedrosť odmení – chlieb sa, ani nevieme ako rozmnoží – bude stačiť pre všetkých. Sme teda pozvaní, aby sme dokázali deliť s tými, ktorí ho nemajú. To je potom skutok lásky a o to v živote ide. To je podstata našej kresťanskej viery: „Bol som hladný a dali ste mi jesť“ – hovorí v Matúšovom evanjeliu Pán Ježiš (Mt 25,35). Zároveň sa môžeme zamýšľať aj nad tou skutočnosťou, ako si vážime dar chleba, a jedla vôbec. Koľko chleba (jedla) sa dokáže v dnešnej dobe vyhodiť do koša.
Sv. Ján Pavol II. ešte ako Karol Wojtyla napísal o našom patrónovi divadelnú hru nazvanú „Brat nášho Boha.“ Snažme sa byť aj my „dobrými ako chlieb“ – ako hovorieval svätý brat Albert – a staneme bratmi a sestrami nášho Boha, tak ako on. Keď si tomto mesiaci vezmeme do ruky krajec chleba, nezabudnime sa poďakovať za tento Boží dar, spomeňme si aj na tých ktorí ho majú tak málo, alebo vôbec. Ak môžeme, pomôžme im. Sám Ježiš nás potom požehná a odmení, lebo ako povedal, „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40).
Sv. brat Albert Chmielowski, oroduj za nás!
S modlitbou a požehnaním P. Gabriel Koch CR, školský kaplán
Zdroj: http://www.zivotopisysvatych.sk/albert-chmielowski/
