Viete, čo je najlepšie na koncoročných výletoch? Uvoľnenie, opadnutie napätia zhonu končiaceho sa školského roka. To neplatí len pre výlety jednotlivých tried, ale aj pre výlet zamestnancov školy. Pedagógovia, vychovávatelia i nepedagogickí zamestnanci sú to podstatné, čo škola má. Áno, vybavenie školy, všetko nemateriálne, čím škola disponuje, triedy, všakovako skrášlené chodby, ostatné priestory, sú pre školu dôležité. No najdôležitejším faktorom, ktorým možno merať, aká je tá-ktorá škola, sú ľudia, ktorí k nej neodmysliteľne patria. Mám na mysli samozrejme aj žiakov, ale predovšetkým zamestnancov školy.
V septembri, vlastne už koncom augusta, začína odšťavovacie obdobie. Vysávanie energie, ktorú časom treba dobiť. Požehnaním zamestnanca školy je, ak patrí do dobrého kolektívu, ak má nad sebou šéfstvo, ktoré má ľudský prístup a vie pomôcť a povzbudiť do ďalšieho boja... Po desiatich mesiacoch prichádza obdobie nasávania šťavy, energie, ktorá bude potrebná v ďalšej práci. Prázdniny. Teda, aby som bol presný, dovolenkové obdobie, je práve tým reštartovacím obdobím.
V Malackách sme sa rozlúčili s našimi žiakmi už vo štvrtok, na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla, svätou omšou a odovzdaním vysvedčení. O tom, ako funguje cirkevná škola v Malackách, svedčí aj fakt, že množstvo žiakov nezanechalo po sebe len dym a čiaru, ale naopak, zotrvali ešte dlho v rozhovoroch a lúčení so svojimi učiteľmi. A bolo cítiť rodinu. Ten podstatný náboj, ktorý v sebe nesie škola tohto typu.
V piatok už mali žiaci riaditeľské voľno a zamestnanci školy sa vybrali na výlet do Viedne. Loďou. Pôvodne bol zámer plaviť sa kdesi po Dunaji na nejakých „plťkách“, ale po zdravom zvážení, vybral riaditeľ bezpečnejší model výletu, kde bol vysoký predpoklad, že nebude treba počítať straty na pedagogickom zbore.
Bolo nás 38. Autobusom sme sa odviezli do Bratislavy a tam nastúpili na loď smer Viedeň. Okolo nás sa začala motkať taká nižšia staršia pani, ktorá mala šediny prekryté prelivom ala špinavý blond. Neskôr vysvitlo, že ide o nášho sprievodcu. Divné sa mi zdalo, že jej intenzita hlasu tomu vôbec nezodpovedala. Hovorila tichúčko, tak pre dvoch, možno troch, ktorí stáli pri nej najbližšie. No nič, povedal som si, vo Viedni prekvapí a vytiahne nejaký vreckový megafón... Plavba loďou bola v pohode. Ani tí, čo sa vyhrážali, že im bude zle (kolegyňa Michaela), napokon nenaplnili svoje predpovede. Riaditeľ, vzhľadom na početnosť žien na palube, pozval k baru radšej len chlapskú časť našej výpravy (Lipták, Ondrejka, Šefčík), ale to by som tu asi ani nemal spomínať...
Viedeň. Namiesto megafónu vytiahla milá pani nižšieho vzrastu len dáždnik. Zatvorený dáždnik bol, prosím vás pekne, len orientačným bodom, ktorého sme sa mali držať, aby sme sa, prosím vás pekne, nestratili. Neskôr jej ten dáždnik vzal pán riaditeľ a razom bol dáždnik o meter vyššie.
Fotenie na chrámových schodoch dalo zabrať našim brániciam. Snažila sa nás totiž odfotiť naša sprievodkyňa a akosi sme sa jej do foťáku nevedeli zmestiť...
Vošli sme do podzemia. Bolo sa treba presunúť metrom. Nakúpili sme si lístky, ale po prechode na nástupište sme zistili dve veci. Prvú, že sme na opačnej strane a je potrebné vyjsť znova na ulicu a prebehnúť na druhú stranu, a druhú, že s našou sprievodkyňou bude sranda jak Brno Viedeň. V metre bolo počuť humorné hlody v slovenčine a bolo jasné, že brušné svalstvo bude u niektorých členov expedície namáhané ešte viac, ako nohy. So sestričkou Kar(a)melkou, sme polemizovali o tom, či nebolo lepšie, keby si vzala kolieskové korčule, aby sme ju len uličkami tlačili. Už v tejto chvíli sa niektorí začali ozývať, že kedy sa dostaneme k hlavnému bodu nášho programu – k obedňajšej prestávke.
Ulica Belvedere nás priviedla k historickému sídlu a krásnym záhradám. Viem z výkladu, že predsa nezávislosť Rakúska bolo treba nejako osláviť, tak sa stavalo. Veľké, honosné, majestátne. Zaujali aj sochy v parku, ktoré mali zvetrané len niektoré časti tela. Konkrétne dve časti na hrudi. A ani skúsená pani sprievodkyňa nevedela prečo. Tak si teda rozšírila aj ona svoje bohaté, encyklopedické vedomosti o jednu malú perličku. Vysvetlil(i) sme jej, že nejde o zvetranosť (pretože potom by boli zubom času zasiahnuté celé sochy), ale ide o obchytanosť. A zrazu sa smiechu nezdržala ani skúsená sprievodkyňa. No, dosť už o tom... Po opustení záhrad sme prešli popri osviežujúcej fontáne, prešli sme do chrámu, ktorý majú v správe rytieri Maltézskeho rádu, pomodlili sme sa Anjel pána. Sľúbený rozchod, obed, zmrzlina boli príjemným oživením programu.
Vo Viedni by sa dalo putovať po pamiatkach viac ako týždeň, ale nám stačilo to, čo sme absolvovali. Ešte sme neobišli Dóm Sv.Štefana a potom sme sa presunuli znova metrom do parku pred chrámom sv. Karola Boromejského. S kolegyňou Miškou sme si len tak sadli na lavičku a sledovali, ako rozdielne sa napájajú vodou z dlažby blbé holuby a inteligentné vrany. A ešte sme sledovali turecké deti, ktoré sa ohadzovali balónikmi naplnenými vodou... Aspoň teda nám sa zdalo, že ide o túto menšinu.
Vedeli sme, že po prúde Dunaja bude cesta rýchlejšia. Krajina sa míňala okolo a my sme si, v zadnej časti lode, užívali rýchlu jazdu. Riaditeľ na sedadle za nami rozoberal s Jožkom Ondrejkom určite veľmi dôležité veci, keď tu zrazu Miška ožila. Marek, zvolala, tam na pláži je holý chlap. Zadíval som sa a fakt. Stál síce otočený zadkom k nám, ale dve biele polky pozornému zraku Mišky neunikli. Tešila sa, že má o zážitok navyše...
Cesta zbehla rýchlo. Ešte sme si ju spestrili tým, že nám sestrička odpovedala na otázky ohľadom počtu hábitov a ich zloženia. To bežný laik nevie, aké sme sa my informácie dozvedeli... Nezvyčajná pocta sa dostala na lodi našej kolegyni Márii Uhrovej, keď ju vzal kapitán lode do svojej riadiacej veže. Za kormidlom, obkolesená chlapmi v uniformách,... ej!, ale jej to pristalo.
Chcem poďakovať vedeniu za vybavenie a zorganizovanie výletu i za prizvanie sprievodkyne vtipálky. Všetkým vďaka za príjemnú spoločnosť, Monike Cabanovej za to, že bola ochotná počítať frázu „Prosím vás pekne“, ktorú tak často používala v svojom prejave naša dáždniková sprievodkyňa. Napríklad len pred chrámom sv. Karola Boromejského sa jej to podarilo, podľa štatistky Moniky, dovedna neuveriteľných 11 krát. No, neviem, či si Monika zapamätala z výkladu aj niečo iné!?
Humor je korením života a nám, aj vďaka zostave, ktorá sa vo Viedni zišla, nechýbal. Takto sme teda začali načerpávať energiu do ďalšieho školského roka. Prajem všetkým, aby si cez prázdniny (dovolenky) dobre oddýchli a v auguste prišli do práce s tým, že znova majú čo zvereným žiakom ponúknuť. Najideálnejšie samých seba so všetkým pekným, čo v nás je.
za účastníkov zájazdu – Marek Šefčík
https://csmalacky.edupage.org/photos/?eqa=cGhvdG89YWxidW0%3D#gallery/181
