Medžugorie, miesto pokoja. Medžugorie, miesto, kde sa Božia milosť dotýka zeme, miesto, kde sa každodenne otvára nebo, miesto, ktoré sa už viac ako 13 tisíc krát stalo podnožkou pre tú, ktorá nám darovala Spasiteľa.
Áno, práve na toto miesto sme sa už po druhýkrát rozhodli z našej školy putovať – tentoraz však v rôznorodom zložení – od žiakov prvého stupňa až po študentov gymnázia, kuchárky, učitelia, vedenie školy, rodičia i vzdialení príbuzní, jednoducho komplexné školské spoločenstvo, tak, ako to má byť.
V Medžugorí nás čakal náročný program. Po strastiplnej ceste na sprísnených hraničných kontrolách nás v sobotu pred obedom privítalo nezvyčajne upršané a chladné Medžugorie. Čo už, zákonitosti aprílového počasia vládli aj na tomto požehnanom mieste. Hneď po príchode sme absolvovali svedectvo nášho hostiteľa Patricka, na ktorom na nás už viac ako hodinu čakalo asi 200 Slovákov. Je zbytočné vymenúvať celý náš pútnický program, bol bohatý na dojmy, hĺbku, pestrosť. Tie milosti, ktoré sme počas tých troch dní získali sa nedajú opísať, ba ani priblížiť, Medžugorie a jeho atmosféru si treba osobne prežiť. Kto neprežil, nepochopí.
Pre mňa, človeka, ktorý v Medžugorí prežil niekoľko rokov a vracia sa tam častejšie ako do Bratislavy bola naša školská púť predsa len niečím výnimočná. Tú výnimočnosť do nej vnášali naši najmenší. Boli to deti, ktoré dokázali s odhodlaním čeliť sobotňajšej naozaj chladnej noci, kedy s trpezlivosťou a bez šomrania absolvovali náročný modlitbový večer, ktorý sa končil až po desiatej hodine, hoci sa noc predtým v autobuse nevyspali. Deti, ktoré s úsmevom absolvovali náročné výstupy na miestne kamenisté kopce, kedy na najvyšší vrch Križevac kráčali bosé, obetujúc všetko za svoje rodiny a spolužiakov. Deti, ktoré svojím príkladom inšpirovali aj nás dospelých. Chlapec, ktorý trpezlivo schádzal z vrchu držiac za ruku svoju mamu, ktorá mala problémy s členkami a neúnavne zohýbajúc sa jej odhadzoval spred cesty pohyblivé kamene, aby si neublížila. Nielen najmenší, ale celá výprava, ktorá sa predbiehala v pomoci, obsluhovaní pri jedle, umývaní riadov. Tá atmosféra jednoty, spolupatričnosti, akú nemáme šancu zažiť nikde inde, iba na spoločných akciách, kde sa skutočne buduje školské spoločenstvo v jeho podstate a veľkosti.
Zakončím reakciami našich žiakov a študentov. Pri odchode sa ma viacerí žiaci prišli spýtať – Pani učiteľka, zopakujeme si ešte takýto výlet? Pôjdeme sem ešte niekedy? – Jeden z mojich žiakov mi po návrate hovoril – Hodinu som v autobuse plakal. – Keď som sa ho spýtala prečo, odpovedal mi: „Mne tam bolo tak dobre a krásne. Nechcel som odtiaľ odísť.“ Študenti, ktorí boli atmosférou Medžugoria tak uchvátení, že sa mi hneď na druhý deň prišli nahlásiť na púť v letných mesiacoch. Toto je Medžugorie – miesto, na ktorom sa každý cíti ako doma, pretože prijal pozvanie svojej nebeskej Matky a celý čas vníma Jej materinskú náruč, blízkosť a objatie. Aj vás všetkých povzbudzujeme, my, ktorí sme boli svedkami tohto malého školského zázraku – nebojte sa pridať sa k nám. Nie je dôležité, kde spolu nabudúce pôjdeme, ale to, že budeme spolu, spoznávať sa, zdieľať sa, napredovať na ceste k Bohu – lebo len keď dovolíme, aby sa naše školské spoločenstvo obnovovalo komplexne vo všetkých jeho zložkách - budeme skutočne rásť.
Pripájam ešte svedectvo našej študentky Terezky Okruhlicovej:
Moja cesta za Ňou
Neviem, či si viete predstaviť, aké to je, keď odchádzate na niekoľko dní z krajiny a zabudnete si doma mobil. Pre väčšinu z nás, mládeže dnešnej doby, to znamená to isté ako koniec sveta. Alebo aspoň niečo tomu veľmi podobné. A to sa mi stalo cestou do Međugorja.
Zistila som to prakticky hneď po tom, ako sme vyšli z Malaciek. Mala som chuť zastaviť celý autobus, vystúpiť a vrátiť sa späť domov. V tej chvíli ma už nezaujímala žiadna Panna Mária s jej zjaveniami. Bolo mi to fuk. Chcela som len ten malý kus elektroniky, čo v tejto dobe ovláda svet. Táto nálada mi vydržala až kým som konečne nezaspala, a aj potom som stále mala nepríjemné poznámky o tom, aké by to bolo, keby som tam v tom momente mala mobil. Nič sa nezmenilo ani keď sme dorazili na miesto.
Až na prednáške, tesne po príchode sa vo mne čosi pohlo. Patrick, pán, ktorý spolu so svojou manželkou vlastnil miesto, kde sme bývali, nám rozprával o svojom živote. Pri tomto svedectve ma vyzval, aby som mu pomohla zahrať jeho dcéru. Keď ma potom už druhýkrát posielal sadnúť si, venoval mi ruženec. Vravel, že bol posvätený na Veľkú noc pri zjavení Pannou Máriou a aj kňazom. V tej chvíli sa vo mne niečo zlomilo. Hneď, keď som si sadla, začali mi tiecť slzy. Ako som len mohla byť taká hlúpa a myslieť si, že mobil je dôležitejší ako moja Nebeská Matka?! Od toho okamihu som sa už nesťažovala, že ho nemám. Bolo mi to tak strašne ľúto. Urazila som svoju Matku. A to sa viac nesmie stať. Bolo rozhodnuté. Odvtedy som brala ruženec všade so sebou. Kamkoľvek som šla, vždy bol v mojej ruke alebo vo vrecku. Pri každej túre, aj pri tej v noci; pri každej omši; pri každom výlete. Celý čas. Je to môj dar od Panny Márie.
Teraz viem, že kvôli tomu som tam bola. Zmeniť svoj postoj. Zmeniť svoje zmýšľanie. Zmeniť svoje vnútro. Prestať sa spoliehať na seba a začať veriť Jej. Začať veriť jej Synovi.
Nenechajte sa zmiasť, ja som bola veriaca vždy. Ale až teraz som si po veľmi dlhej dobe uvedomila, že Boh stojí naozaj pri mne stále. A tiež som našla bližší vzťah k Márii. Predtým som mala vnútri nepokoj, zmätok a nevedela som prečo. Teraz som našla Kráľovnú Pokoja a ona priniesla pokoj aj do môjho vnútra.
https://csmalacky.edupage.org/photos/?eqa=cGhvdG89YWxidW0%3D#gallery/146