Pán môj a Boh môj
Milí žiaci, študenti, kolegyne a kolegovia, milí čitatelia!
1. marca sme Popolcovou stredou začali Pôstne obdobie. Je to čas štyridsaťdňovej duchovnej obnovy pred oslavou Veľkej noci. V pôste máme urobiť tri kroky: krok hlbšie do seba (pôst – skutky sebazaprenia), krok bližšie k blížnemu (almužna – skutky dobročinnosti) a krok vyššie k Bohu (modlitba – skutky nábožnosti). Nebeskou sprievodkyňou našej školy je v tomto mesiaci francúzska svätica Lujza de Marillac. Ona je príkladom človeka, ktorý vo svojom živote urobil mnohokrát všetky tri pôstne kroky.
V jej životopise sa dočítame, že od od detských rokov veľmi pekná a inteligentná. Keďže jej otec bol významný francúzsky šľachtic a parlamentný radca, Lujza mohla zaujímať popredné miesto vo vyšších parížskych kruhoch. Na jej detstve a mladosti však ležala tôňa, za ktorú dievča nemohlo; Lujza bola totiž nemanželským dieťaťom baróna de Marillac. Lujza sa narodila 12. augusta 1591 v Paríži. Jej otec Ľudovít bol vtedy vdovcom. Jeho prvá manželka zomrela bezdetná roku 1588 alebo 1589. Po druhý raz sa barón oženil v januári 1595. O Lujzinej matke a prvých detských rokoch nevieme nič bližšie. Neskôr ju dali jej bohatí príbuzní na výchovu a vzdelanie k rehoľným sestrám dominikánkam, kde bola do trinásteho roku. Mala k dispozícii všetko, čo mohlo mať bohaté dieťa, okrem materinskej lásky a rodinného tepla. Roku 1604, pravdepodobne pre finančné ťažkosti rodiny, musela Lujza prerušiť štúdium a presťahovať sa k jednoduchej žene, ktorá vychovávala aj viaceré iné dievčatá. Tu žila skromne, ale naučila sa niektoré praktické veci pre život: šiť, vyšívať, maľovať. V tomto chudobnom penzionáte bývala až do roku 1613, keď dosiahla dvadsiaty druhý rok svojho života. Niekedy v tom čase sa Lujza dozvedela plnú pravdu o svojom pôvode. To v nej vyvolalo silný pocit menejcennosti a zvýšilo dávnejšiu túžbu žiť skrytým kontemplatívnym životom v nejakom kláštore. Urobila i sľub, že sa stane rehoľníčkou, a žiadala o prijatie do prísnej ženskej rehole kapucínok. Ale provinciálny predstavený kapucínov, ktorý rozhodoval o jej prijatí, ju nepokladal za dostatočne silnú pre prísny klauzúrny život a povedal jej, že Boh má s ňou iné plány. Lujza napokon súhlasila s tým, že sa vydá. Príbuzní jej našli primeraného partnera v osobe mladého muža z vyšších kruhov - Antona Le Gras. Lujza si zamilovala manžela a tešila sa i synovi Michalovi, ktorý sa im narodil. No občas sa jej hlásili myšlienky na neuskutočnený rehoľný ideál a pochybnosti, či žije správnym životom. Keď sa k tomu pridali materiálne ťažkosti rodiny a od roku 1622 dlhá choroba jej muža, Lujza to pokladala za Boží trest. Ba chcela sa aj odlúčiť od muža, ktorý bol po ochorení neznesiteľne hnevlivý, ale príbuzní jej v tom zabránili. Napokon našla východisko pod vplyvom rád sv. Františka Saleského. Ten ju priviedol k odovzdanosti do Božej vôle a dovolil jej urobiť sľub, že ostane vdovou, ak jej manžel zomrie prv ako ona. K jej uspokojeniu prispel i mimoriadny duchovný zážitok, ktorý Lujza pripisovala nedávno predtým zomrelému sv. Františkovi Saleskému. Bolo to na sviatok Ducha svätého 4. júna 1623. Pri sv. omši Lujza precítila Božiu blízkosť a uistenie, že príde čas, keď bude môcť zložiť rehoľné sľuby. Mala aj prorocké videnie budúcich rehoľníčok, ktoré nebudú viazané prísnou klauzúrou, ale budú môcť preukazovať dobročinnosť i mimo kláštora. Rozhodujúce bolo jej stretnutie so sv. Vincentom de Paul na konci roku 1624. Ten jej pomohol získať zdravú kresťanskú sebadôveru a usmernil jej záujem na dobročinnosť, ktorú on už predtým organizoval s pomocou rozličných ľudí, mužov i žien. 21. decembra 1625 zomrel Lujzin manžel a o tri roky neskôr vstúpil jej syn Michal do seminára. Tým ju prestali viazať rodinné povinnosti a ona sa mohla celkom oddať kresťanskej dobročinnosti pod vedením Vincenta de Paul. Ten ju najprv požiadal, aby navštevovala a oživovala ním založené charitatívne skupiny a pobočky ženského združenia nazvaného Dames de la Charité - Panie kresťanskej lásky. No čoskoro sa popri "paniach" kresťanskej lásky začala okolo Vincenta a Lujzy formovať skupina vidieckych dievčat, ktoré boli preniknuté duchom evanjeliovej chudoby a dobročinnosti. Nazývali ich "Filles de la Charité" - Dcéry kresťanskej lásky. 29. novembra 1633 Vincent poveril Lujzu, aby sa ujala ich vedenia. Vznikla tak nová rehoľná spoločnosť, ktorá sa postupne stala najpočetnejším rehoľným spoločenstvom katolíckej Cirkvi. Vincentovi a Lujze sa podarilo založiť činnú rehoľnú spoločnosť, akú plánoval štvrť storočia predtým sv. František Saleský, ale pre neporozumenie cirkevných predstaviteľov musel plán zmeniť. Dcéry kresťanskej lásky nemohli ostať uzavreté v kláštore, ak mali pomáhať chudobným, chorým, väzňom, opusteným deťom a starým ľuďom. Svätý Vincent im hovorieval: "Vaším kláštorom sú domy chorých a dom, v ktorom býva vaša predstavená. Vašou celou sú prenajaté izby, vašou kaplnkou farský kostol, kláštorným dvorom ulice mesta, klauzúrou poslušnosť, kláštornými mrežami bázeň Božia a závojom svätá skromnosť." Je síce pravda, že časom mali Dcéry kresťanskej lásky, nazývané i vincentky, kláštory a ustálené rehoľné rúcho, ale ostala im apoštolská sloboda, ktorá im umožňovala všestrannú dobročinnosť. 25. marca 1642 Lujza a štyri jej prvé spoločníčky zložili večné sľuby chudoby, čistoty, poslušnosti a služby chudobným. No neskôr sa v ich rehoľnej spoločnosti ustálili časné sľuby, ktoré sa obnovujú každý rok 25. marca. V ten deň pred obnovením je každá sestra voľná od záväzku rehoľných sľubov, takže má možnosť znovu sa slobodne obetovať Bohu a charitatívnej službe. Tento akt každoročného znovuzasvätenia Bohu je pre celú spoločnosť vzpruhou horlivejšie a s väčšou láskou slúžiť Bohu a blížnym. Lujza nešetrila sily pri organizovaní a vedení novej rehole, ba usilovala sa pomáhať svojim duchovným dcéram aj priamo v ich charitatívnej službe. Sv. Vincent ju musel mierniť v práci. Nadmerné zaťaženie sa veľmi prejavovalo na jej podlomenom zdraví. Pri živote a činností ju udržovala iba mimoriadna duchovná sila a Božia milosť. Táto duchovná sila a milosť, ktorú Lujza čerpala z intímneho spojenia s Bohom, ju udržala pri živote až do 15. marca 1660. V ten deň skončila svoj pozemský život, taký bohatý na utrpenie, ale aj na dobrodenia, ktoré Boh uštedril jej a jej prostredníctvom iným. Pápež Pius XI. ju kanonizoval v roku 1934 a pápež Ján XXIII. ju vyhlásil za patrónku sociálnej starostlivosti a sociálnych pracovníkov.
Z bohatstva jej duchovných myšlienok som ako isté motto mesiaca vybral túto:
„Boh je môj Boh. Zdá sa mi, že odvtedy, čo mi dal schopnosť pochopiť tieto slová, moje srdce je naplnené radosťou.“
Skúsme si prečítať tieto slová niekoľkokrát. Aby sme ich pochopili, tak ako ona. „Boh je môj Boh“ Vezmime si slovo MAMA. Ako inak znie keď poviem: „moja mama“, alebo OTEC: „môj otec“. Syn: „môj syn“, DCÉRA: „moja dcéra“. „Sme svoji“ - povedia po sobáši mladomanželia. Sv. Luiza objavila to „sme svoji“ vo vzťahu k Pánu Bohu. To čo ju naplnilo radosťou bolo poznanie že Boh ju volá: „MOJA DCÉRA“. Preto hlboko precítila, že Boh je JEJ Boh. Ona je jeho a On je jej. Patria k sebe. Nie náhodou sa rehoľa, ktorú založila volá Dcéry kresťanskej lásky.
Iste ste si všimli, že jej životný príbeh bol poznačený aj ťažkosťami a musela prekonať nejednu prekážku. Príležitostí na sebazaprenie mala veru dosť (prvý pôstny krok). Žila aj pre chudobných, chorých, opustené deti a starých ľudí (druhý pôstny krok). Ale to čo jej dávalo silu a udržiavalo v činnosti bol je hlboký vzťah k JEJ Bohu (tretí pôstny krok).
Prajem sebe aj Vám sme si vo Veľkom pôste na prvom mieste obnovili a pestovali vzťah s Pánom Bohom. Aby sme si ho „osvojili“ - teda prijali za svojho, tak ako on prijal za svojich nás. Aby sme na Veľkú noc mohli z hĺbky duše povedať s apoštolom: „Pán môj a Boh môj“ (Jn 20,28).
Svätá Luiza, oroduj za nás!
S modlitbou a požehnaním P. Gabriel Koch CR, školský kaplán
