Dlhé roky minulého storočia vládlo v Juhoafrickej republike medzi ľuďmi kruté a bolestivé rozdelenie. Bolo to obdobie apartheidu, silného oddeleného prežívania obyvateľov rôznych rás. Oddelenie viedlo k násiliu, nenávisti a nie zriedkavému zabíjaniu. Zdalo sa, že znepriatelené milióny ľudí už nič nespojí. Problémom nesúdržnosti Juhoafričanov bol individualizmus, nie jednotlivca, ale skupiny. Presvedčenie, že so svojou skupinou si vystačím. Čo prelomilo tvrdohlavosť tohto skresleného presvedčenia? Do atmosféry nepriateľstva začali ľudia ako Nelson Mandela, Desmond Tutu vnášať kultúru ubuntu. Slovo ubuntu je z afrického jazyka Nguni Bantu a dalo by sa preložiť ako „ľudskosť“ alebo „JA som, lebo MY sme“. Vyjadruje myšlienku, že pravá ľudskosť pochádza zo spoločenstva s druhými. Ubuntu najskôr žili malé skupiny okolo charizmatických lídrov, neskôr prekvasila celú spoločnosť. Rozdelenie bolo odstránené vďaka tomu, že ľudia objavili význam a hodnotu spoločného prežívania.
Milí kamaráti,
nezdá sa vám, že problém individualizmu, jednotlivca i skupiny, je prítomný i teraz?
Súčasnosť je stále poznačená nezvyčajnou skúsenosťou s pandémiou COVID-19. Pod ťarchou obáv, úzkosti a nepredvídateľnosti sa pýtame po návrate do normálu. Viac ako kedykoľvek predtým si uvedomujeme, akí sme krehkí a zraniteľní. V poslednom období to však vyzerá, ako keby niektorí túto svoju krehkosť a zraniteľnosť zakrývali. To zakrývanie má všelijaké podoby. Zdá sa mi, že najzreteľnejšou podobou je spochybňovanie, až popieranie nebezpečných následkov z nakazenia. Typickým prejavom tohto popierania je postoj mnohých k noseniu rúšok. Myslím si, že v tom postoji, ako aj v niektorých iných prejavoch odmietavého správania ľudí, je skryté niečo iné.
Máme strach prijať vlastnú krehkosť a zraniteľnosť, lebo žijeme JA.
Máme strach priznať si svoju krehkosť a zraniteľnosť, lebo svoj život žijeme príliš individuálne. Ako jednotlivci, ale aj ako skupiny, do ktorých sa uzatvárame pred vonkajším svetom (napríklad veľakrát na sociálnych sieťach). Častým je najmä názorové uzatváranie sa, zotrvávanie na svojich „pravdách“ bez pripustenia iného pohľadu na vec. Ako keby sme pozabudli, že všetci sme na jednej loďke povolaní veslovať spoločne a navzájom sa povzbudzovať. Prestali sme rozumieť tomu, že pri veslovaní sa potrebujeme navzájom. Jedni druhých.
Liekom na našu krehkosť a zraniteľnosť je MY.
Viacerí uznávaní odborníci sa zhodujú v tom, že pandémiu máme vo svojich rukách. Hovoria, že pokiaľ by ľudia dôsledne dodržiavali ochranné opatrenia – najmä rúška, odstupy a ruky – poradili by sme si (pravdepodobne) s COVID-om aj bez vakcíny (tak, ako sa to stalo v minulosti pri niektorých iných pandémiách). Možno je namieste otázka: Čo máme v tomto čase pandémie pochopiť?
Možno, že práve rúškami je nám naznačené, že to, čo je zranené a potrebuje sa uzdraviť, je ľudská komunikácia. Nie je pre nás azda rúško symbolom pozvania k zastaveniu všetkých hrubých, osočujúcich, urážlivých a vulgárnych slov, ktorými často len chránime hranice nášho „JA“? Úctivé a slušné vyjadrovanie, hľadanie pravdy cez spoločný dialóg, dosahovanie kompromisov a prienikov pre súžitie je cestou k „MY“, ku ktorej sme nanovo pozvaní.
Možno cez odstupy máme pochopiť, že ako ľudské bytosti sme sa navzájom vzdialili a odcudzili; a to, čo potrebuje uzdraviť a obnoviť, je ľudská solidarita. Nie sú pre nás fyzické odstupy, ktoré máme dodržiavať, metaforou našej ľahostajnosti voči tým, čo sú ponechaní sami na seba? Ľahostajnosti voči tým, čo trpia kvôli tomu, že prišli o prácu a zárobok? Voči tým, čo nemajú domov a jedlo? Voči tým, čo zomierajú sami? Nemali by sme konečne vystúpiť zo svojho „JA“ a prejsť k “MY“ a znovu objaviť vlastnú potrebu sociálnych vzťahov a tiež spoločného vzťahu s Bohom? Alebo si myslíme, že iba chudobní, trpiaci, chorí a osamelí potrebujú nás, a nie aj my ich?
Nemáme azda aj prostredníctvom čistenia rúk nanovo zistiť, že to, čo nám chýba, je ľudské spolužitie? Nepotrebuje vari jedna ruka na čistenie tú druhú? Nepozabudli sme starať sa jeden o druhého? Nezabudli sme sa starať o prírodu a náš spoločný dom, našu Zem? Koľko veci robím „JA“ sám bez toho, aby som v tom, čo robím, hľadal „MY“?
Milí kamaráti,
prijmime spoločne fakt, že každý z nás je krehký a zraniteľný. Nech nás uvedomovanie si vlastnej krehkosti a zraniteľnosti nevedie k uzavretosti a ustráchanosti, ale nech je pre nás novým dôsledkom - vykročiť zo seba samých smerom k druhému človeku a k Bohu. Naša životná misia bude napĺňaná vtedy, ak sa rozhodneme pre cestu sebadarovania. Využime každodennú príležitosť deliť sa, pomáhať a starať sa o blízkych a prírodu. Cesta od „JA“ k „MY“ si vyžaduje našu odvahu a osobitne dôveru v starostlivého a dobrého Boha, ktorý tú cestu pôjde vždy s nami. Verím, že na tejto ceste objavíme nielen krásu a dôležitosť „MY“, ale súčasne aj na naše netušené „JA“. Predsa, sme obrazom Boha, nie?
Daniel Masarovič, riaditeľ cšm
